Žijeme v epoche paradoxov. Nikdy v dejinách nemalo ľudstvo k dispozícii taký sofistikovaný arzenál technologických nástrojov, taký okamžitý prístup k informáciám a také prepracované modely ekonomickej a politickej organizácie. Napriek tomu, alebo možno práve preto, čelíme súbehu kríz, ktoré sa vzpierajú zjednodušujúcim technokratickým riešeniam. Sme svedkami erózie dôvery v demokratické inštitúcie, prehlbujúcej sa spoločenskej polarizácie, úzkosti vyplývajúcej z klimatickej zmeny a neistoty, ktorú prináša exponenciálny rozvoj umelej inteligencie. Tieto javy nie sú len izolovanými problémami, sú symptómami hlbšieho napätia, ktoré sa vinie naprieč našou civilizáciou.Predkladaná vedecká monografia vychádza z hypotézy, že ústredným menovateľom týchto kríz je kríza porozumenia a zlyhanie prístupov, ktoré redukujú komplexné spoločenské javy na merateľné veličiny, manažérske úlohy či technologické výzvy. Ukazuje sa, že problémy politiky, identity, vzdelávania či etiky nemožno vyriešiť optimalizáciou algoritmov ani sprísnením regulácií, ak zároveň ignorujeme ich hodnotový, historický, sociálny či ľudský rozmer. Druhá, nadväzujúca hypotéza tejto vedeckej monografie tvrdí, že práve v tomto bode nadobúdajú humanitné a sociálne vedy novú a nezastupiteľnú úlohu. Ich poslaním nie je len pasívne opisovať svet, ale predovšetkým poskytovať nástroje na kritickú diagnózu, demaskovať skryté mocenské mechanizmy a ideologické predpoklady, ktoré formujú naše vnímanie reality, a kultivovať diskurz, v ktorom je opäť možné klásť zásadné otázky: Akú spoločnosť chceme tvoriť? Čo pre nás znamená sloboda, spravodlivosť či ľudská dôstojnosť v 21. storočí? Aká je úloha ideológie v postideologickej dobe? A aká je v spleti týchto zložitých otázok a komplikovanej doby úloha humanitných a sociálnych vied? Zdroj anotace: Web obalkyknih.cz